Zákazníkov, ktorým sa nie a nie dostať rovnako kvalitných služieb ako za hranicami?
Máte pravdu, sú rukojemníkmi, to nepopieram. Raz sú rukojemníkmi akreditačnej komisie, inokedy samotných škôl, lebo tak je jednoducho zákon nastavený a je nastavený zle. Ale kým sa opäť začneme zaoberať ďalšou novelizáciou tejto legislatívnej telenovely zvanej Zákon o vysokých školách, pozrime sa na naše vlastné vnútorné nastavenie a pohľad na problematiku.
Začnem príhodou…Ako docent som sa raz zaoberal v rámci marketingu témou kvality služieb. Teda neraz, ale konkrétne vtedy raz, aby som bol presný, to bolo meranie kvality služieb z pohľadu zákazníka. Keďže existuje mnoho rôznych prístupov k tejto téme, rozhodol som sa ich aplikovať priamo na konkrétnu vysokú školu. Keď som o článku referoval na konferencii, tak sa do mňa náhle pustil profesor z anglickej vysokej školy. Vraj pekná blbosť! Študent predsa nie je zákazník, študent je produkt!!!
Musím povedať, že ma zaskočil a keby na to bolo viac času, určite by som sa s ním s vďakou konfrontoval. Snáď na inej konferencii. Ale teraz k veci. V čom je pes zakopaný? U nás na Slovensku sa na študenta škola pozerá ako na zákazníka. A to aj napriek tomu, že zaňho, pokiaľ študuje na verejnej vysokej škole, platí celé jeho školné štát. K tomuto zákazníkovi sa pristupuje takmer ako k chránenému druhu, ktorému sa občas školy snažia vliezť až veľmi… ďaleko do priazne, len aby doštudoval a teda škola si udržala svoju infúziu zo štátneho rozpočtu.
Dôvod? Rozpočty našich verejných vysokých škôl sú z veľkej časti tvorené iba práve príjmom od štátu. Inak na tom nie sú ani súkromné vysoké školy, ktorých rozpočty sa prevažne plnia iba z príjmov od študentov.
A tu je namieste otázka, kto je vlastne zákazníkom vysokých škôl?
Študent, štát, zamestnávatelia alebo my čo prispievame do verejného rozpočtu? A čo je produktom vysokých škôl? Titul, či absolvent?
Ak by konečne aj naše vysoké školy začali považovať študenta za produkt, stalo by sa nasledovné:
Museli by začať pracovať s jeho kvalitou
Mali by šancu získať aj iné zdroje, iných zákazníkov (napríklad firmy, alebo darcov)
Oslobodili by sa od závislosti (na jednom zdroji príjmu), ktorá vždy vedie k znižovaniu kvality poskytovaných služieb
Mohli by potom konečne začať fungovať ako každá iná firma
A vlastne ešte ani nie. Viete, že kým v súčasnosti musia firmy drieť aby mali na dane, licencie a ďalšie kreatívne nazvané výpalné určené do spoločnej pokladničky, školy, ktoré sa tvária, že majú viaczdrojové financovanie, čo je dnes veľmi moderné, nepodliehajú dani z príjmov, konkrétne ich dotácie (teda najväčšia položka v rozpočte) a peniaze (školné), ktoré inkasujú od študentov sú ako bonus oslobodené od DPH?
Čiže moral toho celého. Milí študenti, žiaľ tým, že ste považovaní za zákazníkov, nie za produkt je Vám “nevedome” znižovaná kvalita poskytovaného vysokoškolského vzdelania. Keď prídete do fitness centra s pokorou za trénerom že „vytesaj zo mňa sochu“, považujete sa za produkt. Lebo ten svoj produkt – seba ste prišli zdokonaliť, vylepšiť, opraviť, pridať mu na hodnote. Rovnako tak by sme mali pristupovať k vzdelávaniu. Nie ako „platím si to, tak ma musíte nechať prejsť“, resp. „dostávate za mňa od štátu dotácie tak ma musíte nechať prejsť“. Je to tréning, cvičisko, boj, kladenie otázok, hľadanie odpovedí, posilňovanie mozgov, kreativity s čím ďalej, tým ťažšími závažiami (nárokmi) aby o ten produkt, ktorý z toho napokon vyjde bola v pomyselnom hypermarkete pracovných pozícií okamžitá bitka a to aj bez výpredajových akcií…